Únor 2011

Na chvíľu v inom tele 2nd part

22. února 2011 v 5:30 Alice-chan - poviedky

Na chvíľu v inom tele 2nd part

PROSÍM PREČÍTAJTE SI TOTO:

Ak toto čítate, tak som aurát na lyžiarskom. Zistila som (som skorá, čo?) že sa dá nastaviť automatické zverjnenie. Odišli sme v sobotu o 7:15. Ak tam bude Wifi, tak možno pridám nejaké fotky, ale neviem. Takže sa na vás teším o týždeň.

 - nižšie 1. :P

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Zrazu zacítila že ju niekto trhá za ruku a ... otvorila oči. Bola pred ňou hrozivá scéna. Učiteľka nad ňou stála a zjavne sa veľmi a moc hnevala. Seiko si zakusla do pery "Čo sa to so mnou deje?". "Takeshi, ak mi okamžite nevysvetlíš čo si robila, tak bude s tebou niečo veľmi zlé!" neustále kričala učiteľka. "Ja... mne je veľmi zle." bránila sa Seiko. "Mám zavolať tvojim rodičom?" opýtala sa už kľudnejšie. "Nie, myslím, že to už bude v poriadku." rýchlo zachraňovala Seiko, pričom sa obzerala v odraze monitora, či má stále svoje hnedé vlasy. Po obzretí sa jej uľavilo. "No nič, musím s tým niečo urobiť a zistiť, čo je na tých snoch pravda." pomyslela si rozhodne.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


"Čo je to dnes s tebou?" opýtala sa jej najlepšia kamarátka Aiko Tanaka. "Ja... neviem" odpovedala zamyslená Seiko. "To by ma tiež zaujmalo." pridala sa Kumiko Sato. "Ah. to mi ešte chýbalo, aby ma teraz každý otravloval." povedala smutná Seiko. "Neber si to tak." upokojovala kamarátku Aiko. "A čo sa vlastne deje?" ako vždy odveci Kumiko, sa musela v tom poriadne porípať. "Ale nič, len mám divné sny, v ktorých stále pokračujem a mám pocit akoby som nespala. Áno je to zaujmavé, ale radšej by som bola, aby som mala sny ako predtým." povedala zamyselne Seiko. "Aha. A čo sa v nich presne deje?" po dlhšom čase sa ozvala Aiko. "Nič veľmi zvláštneho na sne. Len som sa zobudila v nejakej kukle.." "KUKLE?! Fuj to bolo určite odporné." dramatizovala Kumiko. "...a prešla som cez jej stenu. Potom som zistila, že som v nejakom laboratóriu - zjavne tam išlo o nejaký veľký projekt a potom... som sa videla v zrkadle a vôbec som to nevyzerala ako ja." spomínala Seiko. "Možno si len zjedla moc veľa čokolády." zdrela odveci Kumiko. "Mne to pripadá, že to nie je z tvojej hlavy." pokračovala Aiko, ktorá sa vždy pozerala na veci trochu vážnejšie. "Ako to nemôže byť z mojej hlavy?  Veď sa mi to snívalo, nie?" začudovane nechápala Seiko. "Áno, ale keď sa nám niečo sníva, tak si hlavnou postavou ty, alebo niekto koho poznáš. Ako som ťa počúvala, tak si myslím, že nepoznáš to dievča v zrkadle. A naviac by si si to tak dobre nepamätala, aby si nám to takto opísala. Mne na tom niečo nesedí." rozmýšľala Aiko nahlas. "Tak čo mám robiť? Mám povedať, sen nesnívaj sa mi?" hovorila už zúfalá Seiko. "Nie. Jednoducho choď k sebe domov a spi." zažartovala Kumiko. "TO JE NÁPAD!" vykríkla nadšená Aiko "... ak pôjdeš k sebe domov a tam sa zobudíš, tak zistíš, či je to pravda. Lebo ak tam prídeš ako ona tak ju tam potom ráno nájdeš!" "Super a budem mať konečne pokoj." zvískla Siko. "A na to všetko som prišla ja." ukončila tému na tento rozhovor Kumiko, aby získala trochu úspechu.
   Keď sa Seiko vracala domov, tak sa skutočne tešila ako sa prespí a konečne ukončí ten hlúpi sen, keď zistí, že má ráno v izbe naprosté prázdno. "Čau, Kim!" pozdravila Seiko sestru, keď vchádzala do bytu. "Neruš ma." dostalo sa jej odpovedi. Seiko sa vyzula a vybehla hore schodmi do sestrinej izby. Kim vyzerala ako vždy - perfektne. To musela. Jej popularita jej nedovolila ani nachvíľku povoliť. Veď každú chvíľu ju cez okno z ulice fotili chalani zo školy a aj z vyžších ročníkov.


Kim mala narozdiel od Seiko svoje vlasy prefarbené z hnedých na ružové. Takisto aj jej partia - 2 sestry Haru a Hiro Suzuki. Obidve boli blond a prefarbili sa s Kim na ružovo. Lebo ako im vždy Kim pripomínala, výnimočnosť je v popularite neoceniteľná.


Keď šli spolu tak im vždy Seiko uštedrila nemilú poznámku, že vyzerajú ako Barbie, práve vytiahnuté z krebice. "Čo robíš?!" Zavrešťala Kim, keď jej Seiko vošla do izby. "Nič." odvetila jej nevýrazne Seiko. "No niečo robíš! Lebo si mi vtrhla do izby ako hurikán." odvetila opovržlivo Kim a aby to zdôraznila tak dodala "A čo to máš na sebe? Bola si cestou znova v sekáči?" "Nie, tvoje obľúbené obchody ti nechávam, aby som ti niečo nevykúpila." vrátila jej Seiko. "Tak čo chceš vlastne?" už toho mala Kim plné zuby. "Nič konkrétne." odpovedala Seiko, keď si všimla, že si Kim akurát chatovala so svojim 99 frajerom, ktorých mala naraz minimálne 5. Hovorila totiž vždy, že musí mať minimálne 5, aby si ich každý deň v  pracovnom týždni mohla vystriedať  a aby ju hneď neunudili. "Aha, tak sorry, nechám ťa s tvojou jedinou životnou láskou osamote." povedala Seiko ironicky a odišla do svojej izby a zvalila sa na posteľ nastavila sa budík na hodinu a hneď zaspala.



"Au!" zapišťala, keď sa tresla o stôl, ktorý bol nad ňou. "Idem teda domov." pomyslela si. "Ale kade a kde som to vlastne?" Z miestnosti vyšla najbližšou chodbou. Zaviedlo ju to do veľkej spleti chodieb. Zrazu niečo zapučala a tak sa zastavila. "Našli ste ju?" opýtal sa menší chlapík v klubúka toho väčšieho, ktorý mal zbraň. "Zatiaľ nie, pane. Ale určite sa z našej spleti chodieb nevymotala. Je to takmer nemožné." oponoval strážnik. "Všetko je možné. To si pamätajte! Ak sa jej už dostatočne vyvinuli schopnosti na toľko, aby prešla stenou tak tu už ani nebude." povedal, skôr zakričal nahnevane menší. "Schopnosti?" prebleslo jej mysľou. "Hlavne sa teraz nesmiem zobudiť. Musím utiecť." už jej to bolo jasné. "Počúvajte strážnik, ak ju vaše družstvo nechytí, tak celý môj výskum klonovania skončí bez výseldkou. Ja nemôžem za to, že sa to zariadenie zaplo samé." Áno, pane! Nebojte sa, pane! Nájdeme ju!" povedal strážnik a zasalutoval. "To si teda píšte!" povedal ten menší a odišiel.  "KLONOVANIE?! JA SOM TEDA V UMELOM TELE? No to je teraz jedno. Musím sa ponáhľať. Tak teda ideme vyskúšať moje schopnosti!" Seiko položila ruku na stenou a myslela napocit aký mala, keď prechádzala "kuklou". A darilo sa. Cítila ako sa jej ruka preríva ako nejakpu želatínou a na druhej strane už cítila vietor. "Trafila som sa!" pomyslela si. Ale vtedy sa prestala koncetrovať a cítila ako jej betón začína tlačiť a obkolesovať ruku. Snažila sa sústrediť ako to len šlo. Už bola na druhej strane aj jedna noha, tvár a polovica trupu. O chvíľu už bola celá na druhej strane a padla jej sánka. Bola len kúsok od školy. Asi 16 minút kroku. Rozbehla sa, lebo vedela, že má len málo času. V škole bola požičovňa bicyklov, ale v tomto tele, by jej požičali len veľmi ťažko. Tak bežala smerom domov. "Tak toto nie je z mojej hlavy?" pomyslela si, keď otvorila vchodové dvere bytu. Ale musela byť ticho, lebo ak by to predsa len bola realita, tak by nesmela na seba upozorniť. Rozhodla sa rovno ísť k sebe do izby. Keď vošla, tak sa jej naskytol neprirodzený pohľad. Vydela seba ležať na postely. No za 4 minúty mi zvoní budík, ale mohla by som vyskúšať sa zobudiť sama. Štípala sa do ruky, ale zistila, že necíti žiadnu bolesť. "Zaujmavé." pomyslela si. Tak sa rozhodla, že zobudí sama seba. Pripadalo jej to trochu divné, ale začala sebou triasť. A ona.... otvorila oči. Chcela strašne zavrešťať keď uvidela, že vedľa nej niekto leží, ale uvedomila sa, že to je realita. Tak sa rozhodla, že skryje svoje druhé telo pod posteľ. A keby niečo, tak povie, že je to jej projekt z výtvarky. Keď ju skryla tak sa sama nad sebou zasmiala, ale moc šťastná nebola, lebo zistila, že všetko nie ke vždy také ako to vyzerá.

Na chvíľu v inom tele 1st part

18. února 2011 v 10:55 | Alice-chan |  Alice-chan - poviedky

Na chvíľu v inom tele 1st part

PREČÍTAJTE SI TOTO PROSÍM:

Nastavila som potom 2. časť na automatické zverejnenie - na 22.2. o 05:30. A ešte aj nejaké veci na automatické zverejnenie som nastavila. Takže okrem obiehania, akoby som tu bola xDDD. Tak si potom môžte prečítať, ja budem pravdepodobne na lyžiarskom. Takže ešte vás obehnem a potom ma prosím ospravedlnťe na týždeň arigato. BUDE MI ZA VAMI STRAŠNE MOC SMUTNO.


   Už je tma a Seiko dopisovala posledné slová do denníčku. Počula ako jej mama dole spieva a varí. Ako písala, tak ju aj každý večer počúvala. "Spieva krásne." pomyslela si ako vždy. Počula kroky po schodoch. To jej sestra išla domov z ďalšej diskotéky. Bola to jedna z najpopulárnejších, ale aj z najpyšenjších dievčat v škole. Seiko veľmi dobre vedela, že jej sestra by miesto nej radšj chcela nejakú tú nánu v jej štýle ale Seiko bola jej pravým opakom. To jej sestra nevedela pochopiť. No nevadí. Seiko bola rada, že nepatrí do jej partie. Bolo okolo pól jedenástej. Zaspala.
  Zrazu sa ocitla v nejakom malom uzavretom priestore. "Zle sa tu dýcha." pomyslela si. Začal jej dochádzať kyslík. Strašne sa začala báť, keď vtom sa stalo niečo neuveriteľné. Zacítila ako jej ruka prechádza stenou. Začala kričať, ale pochopila, že to na nič nebude, o malú seknudu celá prešla stenou svojho väzenia a zostala v nemom úžase stáť v obrovskom laboratóriu. Zrazu započula budík. Inštinktívne sa otočila, aby ho zastavila. Ale nikde nič. Už ju nanajvíš otravoval, ale uvedomila si, že ak má niekto nastavený budík, tak tu čo nevideieť bude. Až teraz sa vlastne po prvý krát pootáčala po miestnosti. Na strop nedokázala dovidieť. Celá miestnosť bola biela. Nebolo tam ani zrnko prachu na čistobielych poličkách. Bola to okrúhla miestnosť a okolo celej bol jeden obrovský neprerušovaný stôl. Až teraz ju vlastne začala zaujímať tá zvláštna komora v ktorej bola zavretá. Bola to zaujmavá vec. Pripadala jej skôr ako kukla než nejaká posteľ. Zrazu sa zháčila. Lebo si uvedomila, že po celých stenách sú nastavané samé tieto ňou nazvané "kukly". Potom začula kroky a uvedomila si, že stále zvoní budík. Mala tušenie, že by sa mala skryť. Zaliezla za obrovský panel, ktorý stál uprostred miestonsti a okolo neho boli samé krabice, plné papierov začmáraných nezmyselnými slovami. Potom si všimla, že niekto vstúpil do miestnosti a zakričal na poplach: "subjekt 01 uteká! Nenechajte ho ujsť! Už je pravdepodobne v dlhých chodbách! Nájdite ho!" Seiko nechápala: "Subjekt 01? Čo to do ke- AU!" Niekto jej uštedril silný pohlavok. Otvorila oči a pred ňou stála... no kto iný ako jej sestra?! "Zbláznila si sa?" opýtala sa Seiko. "Ja nie." vrátila jej Kim. "A prečo ma vlastne budíš? Mám nastavený budík!" mrzuto dorážala Seiko.  "Ha-ha-ha. Si moc vtipná. Ten ti tu zvoní už pekných 10 minút." otrávene zívla Kim a išla si napäť ľahnúť. "Ale, ale?! Šípková rúženka? Nemáš aj ty náááhodou školu?" sladko sa opýtala Seiko. "Máme dnes nejakú stáášne nudnú exkurziu v múzeu a účasť je dobrovoľná!" zasičala. "No, no, no! Hneď sa nemusíš urážať." povedala zase svojim presladeným tónom, ktorý Kim tak neznášala a Seiko to dobre vedela. Rýchlo sa obliekla a zbehla dole schodami za mamou. "Dobré ráno Seiko!" zahlásila ako každý deň mama. "Tu máš raňajky." podala jej tanier s kakaovým rohlíkom a šálku s mliekom. "Dík!" poďakovala Seiko. "Kde je Kim?" opýtala sa mama. "Spí." úsečne poovedala Seiko "povedala ti preda, že majú dnes dobrovoľný výlet, nie?" "A-Ale áno, samozrejme" zareágovala zvláštne. "U-u-uaaaaah" zívla si Seiko "som strašne unavená." "Deje sa niečo? si chorá?" zľakla sa mama. "Nie som si istá." odpovedala už o niečo tichšie. "Dobre, vieš čo? Hneď po škole poď domov, nikde sa nezdržuj, dohodnuté?" snažila sa zachrániť situáciu. "Dobre, dobre." "Už idem aby som nemeškala." povedala rýchlo Seiko."A HLAVNE ABY TU UŽ BOLO TICHO! TU SA NEDÁ SPAŤ, KEĎ TU TAK KRIČÍŠ!" revala Kim zo svojej izby. "Ale, dievčatá, kľud." pokúsila sa ich schladiť mama. "To je v poriadku. Ja nie som na jej úrovni, aby som sa s ňou hádala." povedala pokojne Seiko, keď sa obúvala, ale tak, aby to počula Kim. "Trifila sa do čierneho. Nie si na mojej úrovni" kričala spokojná Kim. "To máš teda pravdu." pomyslela si Seiko, ako zatvárala za sebou dvere.
   Ako vždy, tak aj teraz Seiko šla na bicykli do školy. Bývala dosť ďaleko na to, aby išla pešo. V škole bola dnes Seiko neskutočne unavená. Nechápala to. Veď v noci šla spať ako obvykle a naviac dobre spala. Ešte sa jej aj niečo snívalo... "čo to len bolo za sen? už si ho neppamätán dobre." spomínala Seiko, keď si odkladala veci do šatne "No nič." ukončila to. Podarilo sa jej prísť načas. Hodiny išli ale naozaj pomaly. Seiko cítila, že každú chvíľu zaspí. Štvrtú hodinu mali Informatiku. To už bolo na Seiko moc. Nie že by nerozumela počítačom, ale na Informatike nebrali nikdy nič zábavného. Ako tak sedela tak zrazu sa stalo niečo najmenej očakávané. Jednoducho zaspala.
  

O malú chvíľu otvorila oči, ale neuvidela nič čo by čakala. Bola na tom istom mieste, keď sa budila. Bola v bielej okrúhlej miestnosti skrytá medzi krabicami. "Čo do kelu, je toto?" spýtala sa sama seba, keď si spomenula, čo sa pred chvíľou dialo (vo sne). Keďže nikoho nepočula, tak si začala to miesto obzerať. Boli tam všelijaké nápisy a zápisky, ktorým vôbec nerozumela. Tak sa rozhodla, že si celú miestnosť obíde. Bolo tam veľmi veľa vecí, ktoré nikdy nevidela a to mala 15 rokov. Prešla okolo časti stola, ktorý bol zvýšený o jenu poličku a na nej bolo zrkadlo. Automaticky si za ním načiahla, aby videla ako to vlastne vyzerá po tom vylezení z tej "kukly". Akonáhle sa uvidela tak zvreskla ako nikdy. Koho videla v zrkadle, rozhodne nebola ona, tak sa prudko otočila. Nikto tam nebol a  dievča v zrkadle robila to isté ako ona. Bolo jej jasné, že niečo je veľmi zle. 


" TAKASHI SEIKO MÁŠ POZNÁMKU!" začula hlas. Nechápala, ale učupila sa pod stôl. Zrazu zacítila že ju niekto trhá za ruku a ... otvorila oči. Bola pred ňou hrozivá scéna. Učiteľka nad ňou stála a zjavne sa veľmi a moc hnevala. Seiko si zakusla do pery "Čo sa to so mnou deje?". "Takeshi, ak mi okamžite nevysvetlíš čo si robila, tak bude s tebou niečo veľmi zlé!" neustále kričala učiteľka. "Ja... mne je veľmi zle." bránila sa Seiko. "Mám zavolať tvojim rodičom?" opýtala sa už kľudnejšie. "Nie, myslím, že to už bude v poriadku." rýchlo zachraňovala Seiko, pričom sa obzerala v odraze monitora, či má stále svoje hnedé vlasy. Po obzretí sa jej uľavilo. "No nič, musím s tým niečo urobiť a zistiť, čo je na tých snoch pravda." pomyslela si rozhodne.

Rasismus

16. února 2011 v 17:29 | Alice-chan |  Diary Alice-chan ^^

Rasismus? TO SOTVA! 



Myslím si, že od žiadneho Otaku sa nedá čakať, že by bol rasista. Mno však kto z vás nemá rád japoncov xDDD ? Mno ja si myslím, že keby sme boli všetci rovnaký, tak by svet nebol tak zaujmavý, nie? Mno a rasizmus je podľa mňa jeden zlý prejav svojej hroznej, veľkej a  zlej sebeckej pýchy a nenávisti! Ja si myslím, že kto už je teraz rasista, tak sa snaží byť iba zaujmavý, alebo je to jeho vlastný spôsob samovraždy znútra. VRACAM Z RASISZMU! Je to nič iba vykryštalizovaná pýcha, ktorej netreba dať priestor. Napr. môj spolužiak vyhlásil, že rasismus nie je AŽ TAK ZLÝ a ja som mu strelila ^^" . Odvtedy je ticho xD . Mno a myslím, že povinnosťou každého Otaku, je snažiť sa zastaviť rasismus ako je v jeho silách -  v jeho okolí.
Alice Haruno-chan x3

My video - Pandora Hearts

15. února 2011 v 13:53 | Alice-chan |  Diary Alice-chan ^^
hehe. ešte nie je moc dobré. Moje 1. ^^ s videom miesto pictami. xD


Yataaaaa

13. února 2011 v 21:13 | Mia Ai |  Diary Mia Ai Tanako-chan ^^

Yataaaaa...!

Mno ako sa mi tak zdáááá, tak tento blog naozaj ožíva! SB už máme moooooooc a návštevnosť bude rastaaaaaaaaať a už sa tešííím

Miku Hatsune - world is mine live x3

12. února 2011 v 20:39
Tam by som chcela byť x3


Pandora Hearts

12. února 2011 v 15:43 | Alice, Mia |  Recenzie anime

Original name: パンドラハーツ Pandora Hātsu
Author and Artist: Jun Mochizuki

Oz Bezarius je dedič vojvodstva Bezarius. Jeho život je bezstarostný a bohatý. Narúša ho len neprítomnosť jeho otca, ktorý o svojho syna nejaví najmenší záujem. Všetko sa však zmení na jeho 15 narodeniny kedy sa koná obrad dospelosti. Pri tomto obrade je Oz prepadnutý neznámou organizáciou, ktorá ho uvrhne do väzenia známeho ako Abyss (Priepasť). A to všetko len preto aby bol zachránený "reťazou" (bytosti žijúce v Abyss) menom Alice, ktorá je známa ako B-Rabbit (Bloodstained Black Rabbit). Spolu uzavrú zmluvu a Oz sa aj spolu s Alice dostane naspäť do sveta ľudí kde sa budú obidvaja snažiť nájsť jej staré zabudnuté spomienky. No minulosť môže byť desivejšia ako sa zdá a Oz s Alice sa dostanú do jej nebezpečnej a hlavne temnej pravdy...


Naša recenzia - krátka hlavne picty pod perexom ^^



Watashi: ... etooo... KSA!

11. února 2011 v 15:37

K-Konnichiwa...

gomen je tam najprv 10 sekund ticho >.<




Myslím, že skôr než budem písať "hlúpe" články, tak by ste o mne mali niečo vedieť.
Toto je môj 2. a spoločný blog s  Miou Ai Tanako. Tí čo ma poznajú na druhom blogu, tak už (predpokladám) vedia moje meno. Watashi wa Alice Haruno-des. Potom stačí len Alice-chan ^^ .  Tento blog chcem mať - čo sa týka mňa, definitívne iný. Nehovorím lepší. Každý má rád iné a tak teraz robím INÝ blog s Miou-chan x3 . Tak či inak mala by som vás vopred varovať. Ja, som TU vždy iná ako aj tento blog.

Alice!

Začínam mať podozrenie, že som schyzofrenik =_="
Inak na pictoch Alice Pandora Hearts, keby niekt nevedel >:D

Chcete byť SB? *O*

10. února 2011 v 15:25

wAnA bE fRiEnDs?


Napíš:

1) meno
2) blog
3) diplomi nerobíme
4) prečo chceš byť SB?

Konnichiwa

7. února 2011 v 8:42

Koni! o(≧∀≦)o



Koni! Watashi wa Alice Haruno-chan (hehe však ma znáte xDDDD) a Mia Ai Tanako ^^ ... takže toto je oficiálne založenie blogu ^^ . Dnes je 7.2.2011 8:42 - je voľno cez informatiku xDDDD. Takže WELCOME! ^^