Na chvíľu v inom tele 1st part

18. února 2011 v 10:55 | Alice-chan |  Alice-chan - poviedky

Na chvíľu v inom tele 1st part

PREČÍTAJTE SI TOTO PROSÍM:

Nastavila som potom 2. časť na automatické zverejnenie - na 22.2. o 05:30. A ešte aj nejaké veci na automatické zverejnenie som nastavila. Takže okrem obiehania, akoby som tu bola xDDD. Tak si potom môžte prečítať, ja budem pravdepodobne na lyžiarskom. Takže ešte vás obehnem a potom ma prosím ospravedlnťe na týždeň arigato. BUDE MI ZA VAMI STRAŠNE MOC SMUTNO.


   Už je tma a Seiko dopisovala posledné slová do denníčku. Počula ako jej mama dole spieva a varí. Ako písala, tak ju aj každý večer počúvala. "Spieva krásne." pomyslela si ako vždy. Počula kroky po schodoch. To jej sestra išla domov z ďalšej diskotéky. Bola to jedna z najpopulárnejších, ale aj z najpyšenjších dievčat v škole. Seiko veľmi dobre vedela, že jej sestra by miesto nej radšj chcela nejakú tú nánu v jej štýle ale Seiko bola jej pravým opakom. To jej sestra nevedela pochopiť. No nevadí. Seiko bola rada, že nepatrí do jej partie. Bolo okolo pól jedenástej. Zaspala.
  Zrazu sa ocitla v nejakom malom uzavretom priestore. "Zle sa tu dýcha." pomyslela si. Začal jej dochádzať kyslík. Strašne sa začala báť, keď vtom sa stalo niečo neuveriteľné. Zacítila ako jej ruka prechádza stenou. Začala kričať, ale pochopila, že to na nič nebude, o malú seknudu celá prešla stenou svojho väzenia a zostala v nemom úžase stáť v obrovskom laboratóriu. Zrazu započula budík. Inštinktívne sa otočila, aby ho zastavila. Ale nikde nič. Už ju nanajvíš otravoval, ale uvedomila si, že ak má niekto nastavený budík, tak tu čo nevideieť bude. Až teraz sa vlastne po prvý krát pootáčala po miestnosti. Na strop nedokázala dovidieť. Celá miestnosť bola biela. Nebolo tam ani zrnko prachu na čistobielych poličkách. Bola to okrúhla miestnosť a okolo celej bol jeden obrovský neprerušovaný stôl. Až teraz ju vlastne začala zaujímať tá zvláštna komora v ktorej bola zavretá. Bola to zaujmavá vec. Pripadala jej skôr ako kukla než nejaká posteľ. Zrazu sa zháčila. Lebo si uvedomila, že po celých stenách sú nastavané samé tieto ňou nazvané "kukly". Potom začula kroky a uvedomila si, že stále zvoní budík. Mala tušenie, že by sa mala skryť. Zaliezla za obrovský panel, ktorý stál uprostred miestonsti a okolo neho boli samé krabice, plné papierov začmáraných nezmyselnými slovami. Potom si všimla, že niekto vstúpil do miestnosti a zakričal na poplach: "subjekt 01 uteká! Nenechajte ho ujsť! Už je pravdepodobne v dlhých chodbách! Nájdite ho!" Seiko nechápala: "Subjekt 01? Čo to do ke- AU!" Niekto jej uštedril silný pohlavok. Otvorila oči a pred ňou stála... no kto iný ako jej sestra?! "Zbláznila si sa?" opýtala sa Seiko. "Ja nie." vrátila jej Kim. "A prečo ma vlastne budíš? Mám nastavený budík!" mrzuto dorážala Seiko.  "Ha-ha-ha. Si moc vtipná. Ten ti tu zvoní už pekných 10 minút." otrávene zívla Kim a išla si napäť ľahnúť. "Ale, ale?! Šípková rúženka? Nemáš aj ty náááhodou školu?" sladko sa opýtala Seiko. "Máme dnes nejakú stáášne nudnú exkurziu v múzeu a účasť je dobrovoľná!" zasičala. "No, no, no! Hneď sa nemusíš urážať." povedala zase svojim presladeným tónom, ktorý Kim tak neznášala a Seiko to dobre vedela. Rýchlo sa obliekla a zbehla dole schodami za mamou. "Dobré ráno Seiko!" zahlásila ako každý deň mama. "Tu máš raňajky." podala jej tanier s kakaovým rohlíkom a šálku s mliekom. "Dík!" poďakovala Seiko. "Kde je Kim?" opýtala sa mama. "Spí." úsečne poovedala Seiko "povedala ti preda, že majú dnes dobrovoľný výlet, nie?" "A-Ale áno, samozrejme" zareágovala zvláštne. "U-u-uaaaaah" zívla si Seiko "som strašne unavená." "Deje sa niečo? si chorá?" zľakla sa mama. "Nie som si istá." odpovedala už o niečo tichšie. "Dobre, vieš čo? Hneď po škole poď domov, nikde sa nezdržuj, dohodnuté?" snažila sa zachrániť situáciu. "Dobre, dobre." "Už idem aby som nemeškala." povedala rýchlo Seiko."A HLAVNE ABY TU UŽ BOLO TICHO! TU SA NEDÁ SPAŤ, KEĎ TU TAK KRIČÍŠ!" revala Kim zo svojej izby. "Ale, dievčatá, kľud." pokúsila sa ich schladiť mama. "To je v poriadku. Ja nie som na jej úrovni, aby som sa s ňou hádala." povedala pokojne Seiko, keď sa obúvala, ale tak, aby to počula Kim. "Trifila sa do čierneho. Nie si na mojej úrovni" kričala spokojná Kim. "To máš teda pravdu." pomyslela si Seiko, ako zatvárala za sebou dvere.
   Ako vždy, tak aj teraz Seiko šla na bicykli do školy. Bývala dosť ďaleko na to, aby išla pešo. V škole bola dnes Seiko neskutočne unavená. Nechápala to. Veď v noci šla spať ako obvykle a naviac dobre spala. Ešte sa jej aj niečo snívalo... "čo to len bolo za sen? už si ho neppamätán dobre." spomínala Seiko, keď si odkladala veci do šatne "No nič." ukončila to. Podarilo sa jej prísť načas. Hodiny išli ale naozaj pomaly. Seiko cítila, že každú chvíľu zaspí. Štvrtú hodinu mali Informatiku. To už bolo na Seiko moc. Nie že by nerozumela počítačom, ale na Informatike nebrali nikdy nič zábavného. Ako tak sedela tak zrazu sa stalo niečo najmenej očakávané. Jednoducho zaspala.
  

O malú chvíľu otvorila oči, ale neuvidela nič čo by čakala. Bola na tom istom mieste, keď sa budila. Bola v bielej okrúhlej miestnosti skrytá medzi krabicami. "Čo do kelu, je toto?" spýtala sa sama seba, keď si spomenula, čo sa pred chvíľou dialo (vo sne). Keďže nikoho nepočula, tak si začala to miesto obzerať. Boli tam všelijaké nápisy a zápisky, ktorým vôbec nerozumela. Tak sa rozhodla, že si celú miestnosť obíde. Bolo tam veľmi veľa vecí, ktoré nikdy nevidela a to mala 15 rokov. Prešla okolo časti stola, ktorý bol zvýšený o jenu poličku a na nej bolo zrkadlo. Automaticky si za ním načiahla, aby videla ako to vlastne vyzerá po tom vylezení z tej "kukly". Akonáhle sa uvidela tak zvreskla ako nikdy. Koho videla v zrkadle, rozhodne nebola ona, tak sa prudko otočila. Nikto tam nebol a  dievča v zrkadle robila to isté ako ona. Bolo jej jasné, že niečo je veľmi zle. 


" TAKASHI SEIKO MÁŠ POZNÁMKU!" začula hlas. Nechápala, ale učupila sa pod stôl. Zrazu zacítila že ju niekto trhá za ruku a ... otvorila oči. Bola pred ňou hrozivá scéna. Učiteľka nad ňou stála a zjavne sa veľmi a moc hnevala. Seiko si zakusla do pery "Čo sa to so mnou deje?". "Takeshi, ak mi okamžite nevysvetlíš čo si robila, tak bude s tebou niečo veľmi zlé!" neustále kričala učiteľka. "Ja... mne je veľmi zle." bránila sa Seiko. "Mám zavolať tvojim rodičom?" opýtala sa už kľudnejšie. "Nie, myslím, že to už bude v poriadku." rýchlo zachraňovala Seiko, pričom sa obzerala v odraze monitora, či má stále svoje hnedé vlasy. Po obzretí sa jej uľavilo. "No nič, musím s tým niečo urobiť a zistiť, čo je na tých snoch pravda." pomyslela si rozhodne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Gabrielle Beatrice Bone Michaelis van Dorcell Gabrielle Beatrice Bone Michaelis van Dorcell | 18. února 2011 v 18:11 | Reagovat

V poriadku :)) budem ťa čakať :)) a tá poviedka *-*

2 Haruhi Haruhi | Web | 19. února 2011 v 18:53 | Reagovat

Úžasné ^__^ *.*

3 Naomi-san Naomi-san | Web | 19. února 2011 v 23:35 | Reagovat

wohou, začátek upe luxusní, nemůžu se dočkat další části :-)

4 ¤♂♀Cass♀♂¤ ¤♂♀Cass♀♂¤ | E-mail | Web | 20. února 2011 v 17:14 | Reagovat

krásný :) ♥

5 Casion Casion | Web | 20. února 2011 v 19:35 | Reagovat

zdrawím ťa!!! officiálne ťa wítam wo Fantasy clube!!! som rada, že ikonku už máš na blogu... z času na čas sleduj rubriku Fantasy club na mojom blogu - budú tam pribúdať nowé projekty a úlohy a samozrejme s amôžeš zapojiť aj do tých starších...
s pozdrawom
Casion

6 Sabaku_no_Pepuu & Lucka_Nara Sabaku_no_Pepuu & Lucka_Nara | E-mail | Web | 28. února 2011 v 15:42 | Reagovat

Ahoj! Ty si písala že by si sa rada spriatelila. My by sme rady spriatelili len ta budem museť poprosiť o to aby brala na ohlad že aspoň do apríla bude pribúdať menej článkov a Nebudeem stíhať obiehať.... Je to na tebe či ti to nebude vadiť a tešíme sa. :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama